Horúčava a nepríjemné pálenie. Keď bol Vlado na diskotéke, pociťoval ich rád hoci to boli nepríjemnosti. Čo totiž prišlo po nich bolo super. Sloboda, menej hanby, strachu zo strápnenia, viac tancu a bohatšie vychutnanie muziky. Už bolo pol štvrtej ráno, zábava neutíchala. Bubnujúce srdce diskotéky žiarilo svetlom odrazovej gule a do Vladovho hrdla sa lial už piaty poldecák fínskej vodky.
„Na mladosť,“ zahlaholil spolovice neprítomným hlasom, no za to mal na tvári úsmev od ucha k uchu.
„A na to, že si ju užívame!“ dodal pobláznene Rišo. Hrivu vlasov mal potom zlepenú s čelom.
Vlado vstal od stola, na perách mu hral akoby sfetovaný úškrn, no aspoň v ňom nebolo pretvárky.
„Už ideš tancovať?“ pýtal sa Rišo nečakajúc na odpoveď a kráčal do davu vrtiacich sa tiel spolu s Vladom.
„Áno! Ideme žiť!“ zvýskol mu na to. V ustavičnom hluku ho bolo počuť len vďaka hlbokej tónine, v ktorej Vlado hovoril.
Diskdžokej sa z vyvýšenej plošiny v rohu priestrannej sály díval skrze slnečné okuliare na žiariaci zástup ľudí prosiacich o energetický drink, udržujúci ich každú sobotu nažive po ďalší týždeň – hudbu. Všimol si aj Vlada divoko mávajúceho rukami ako sa ladne vniesol pomedzi dve slečny v minisukniach. Tancoval s nimi v najrôznejších kreáciách stále s perami kresliacimi pripitý úsmev. Dievčiny sa ale smiali, krútili sa okolo neho a spolu s ním nefalšovanou radosťou spievali Ma Chérie. Rišo sa k nim pridal a jedno dievča svojím šarmom odchytil pre seba.
„Skvelo tancuješ! Ako sa voláš, krásavica?“ spýtal sa Vlado tento raz už s jasne evolučne vyvinutým úsmevom na získavanie priazne samičky. Príroda uzákonila, že dievčaťu sa to páči, či už vie, o čo chlapcovi ide alebo nie... minimálne sa s ním baví naďalej. Zlí (a pripití) chlapci sú predsa zábavní!
„Ďakujem. A som Denisa. Ale všetci ma volajú Dena. A ty?“
„Prepáč, ako že sa to voláš?“ chytal sa v hlasnej hudbe za ucho Vlado.
„Dena!“ vykríkla nahnutá blízko k jeho tvári.
„Ja som Vlado... a teší ma,“ usmial sa na ňu zoširoka neprestávajúc v tanci. Opätovala mu ho: „Aj mňa.“
Tancovali spolu asi pätnásť minút a Vladovi sa páčilo, že ustavične sa dotýkajú čoraz viac. Nakoniec jej šepkal do ucha: „Nechceš sa prejsť vonku?“
„Skvelý nápad,“ žmurkla naňho.
Otočili sa, chytil ju za ruku a ťahal ju pomaly preč z masy ľudí. Míňal pritom Riša, ktorý práve svojej spoločníčke niesol pomarančovú vodku a v druhej ruke si niesol svoju čistú fínsku. Vlado mu zamával a vyšiel spolu s Denou von. Prešli pomedzi skupinky fajčiarov, obišli statných vyhadzovačov a vydali sa k ceste popri bývalej stajni, teraz slúžiacej ako preslávený diskotékový bar Bralčo. Zabočili doprava a o chvíľu už boli v areáli miestneho krásneho kaštieľa.
Aj keď bola hlboká tma, Vladovi sa zdalo, že vidí žiaru modrých očí svojej spoločníčky ako dve slnká. Viedol ju priamo do temnej záhrady plnej starých avšak krásnych stromov. Bol viditeľne nadšený aj keď bola pravda, že tu bol o podobnom čase s rôznymi dievčatami už azda sto krát. Jeho frajerka pritom pokojne spala na druhom konci mestečka. Rišo ho predtým už viac krát varoval a rozhodne túto jeho „úchylku“ netoleroval no Vlado si vytipoval vždy dievčatá, ktoré nepochádzali z mestečka. Bralčo bol vychýrený bar a mesto Bralov bolo samo o sebe známym turistickým centrom.
„Takže, Dena, ako si užívaš miestnu diskotéku? Si rada, že si tu?“ gentlemanom teda bol, síce nie špičkovým, ale niečo z jeho povahy mal.
„Je to tu úžasné. Neverila som, že je to také super ale stálo za to sem prísť, navyše sú tu skvelí ľudia,“ venovala mu pohľad, ktorý si väčšina James Deanov dnešnej mládeže križujúcej diskotéky prekladala svojvoľne ako „je to kurva, vykurví sa so mnou a to je všetko“.
„Áno, tu to rozhodne stojí za to,“ mrmlal Vlado, pomaly zastavujúc viedol Denu k lavičke uprostred chodníčka pre návštevníkov parku.
Sadli si a dívali sa na seba. Ruku mal neďaleko jej, načiahol sa po nej a spojené ruky dvihol k jej lícu. Natiahol sa k jej perám veľmi pomaličky až ich spojil so svojimi. Neslintal, nemal rád slinavé bozkávanie, avšak vychutnal si ten aditívny styk úst. Zašiel jej druhou rukou do vlasov a cítil mrazenie na chrbte, predstavoval si jej stuhnuté bradavky, skoro ich cítil.
Celý sa trocha triasol, avšak vďaka alkoholu ale mal dostatok odvahy držať pery na jej perách dosť dlho až kým sa od nich sama neodlepila.
„Tak toto si budem z celého výletu pamätať navždy,“ povedala mu smrteľne vážne a jej prenikavý parfum ho v tom utvrdil hoci až tak vážne to nebral. Z jeho strany to bola len ďalšia opojná skúsenosť krátkej známosti na základe série štamperlíkov vodky. Delikátnej vodky...
Opäť sa k nej pritiahol a zasa sa bozkávali. Tento raz do toho jemne zatiahol aj jazyk, tak aby mu sliny nevadili až príliš. Trvalo to asi minútu.
„Počkaj, počkaj. To na teraz stačí. V meste zostávam ešte týždeň. Domov sa vraciam až na budúcu nedeľu. Môžeme sa ešte stretnúť...” začala, „ak nie si proti,” dodala opatrne. „Koniec koncov,“ usmiala sa naňho, „nechceme sa tak skoro rozlúčiť, nie? Ešte je čas si všeličo povedať,” vytiahla si z bundičky svoj dotykový mobil. Bolo 04:08.
„Áno, je ešte čas. Ale momentálne nám môže byť dobre,” zašepkal jej do ucha a pohladil ju po líci. Akosi mu ale odtiahla ruku, zrejme nebola presne ten typ „kurvy, ktorá sa vykurví a to je všetko”.
„Ja to nedokážem len tak,” beznádejne pokrčila plecami.
Vlado si povšimol jej sladkého hlásku a pousmial sa, čo nebolo práve k veci. Tak či onak, s alkoholom v krvi sa každý dievčenský hlások podobá medu. Občas ale príde aj včelička... a silno uštipne. Pozrel sa na ňu s tým úsmevom hrajúcim na tvári a opäť jej do ucha šeptal: „No tak, Dena. Uvedom si, že ja som odtiaľto. Nie som tu na nejakej dovolenke ako ty. Si tu predsa na dovolenke, nie? Polovica ľudí na diskotéke sú turisti. Neviem si predstaviť kedy by sme sa stretli opäť...” uprel na ňu svoje viditeľne unavené no zaujaté oči, „takže využime čas teraz.” A približoval sa k jej ústam hoci v ňom driemala nepríjemná istota, že to nedopadne dobre.
Odtisla ho s veľavravným výrazom na tvári, ktorý jasne hovoril, že nedostala presne to, čo chcela. „Som turistka ale to nič nemení na tom, že...,” zasekla sa v polovici vety a formulovala novú, obviňujúcu otázku: „Takže akoby sa to nestalo? To mi chceš povedať?”
„Nie, to nie,” tento raz sa Vlado normálne vyrovnal a hľadel na ňu najvľúdnejšie ako mohol, „ale si len turistka. Bralov je plný turistiek ako som povedal. Prídu, odídu a nikdy ich človek opäť neuvidí. Odkiaľ vlastne si? Myslíš si, že za tebou budem bežne chodiť? Sama si to chcela, tak sa tu teraz nesnaž hrať na sväticu,” trochu to prehnal, aspoň to odvrátenie hlavy ako pri tiku na poslednej vete tomu napovedalo. Ale, človek už nezvráti, čo napáchal jazyk.
„Som z Trenčína,” vyriekla chladne, „a nie som svätica. Bol si mi len sympatický. Myslela som to,” bozk nespomenula slovom, oči upierala na svah pokrytý padajúcim lístím veštiacim prichádzajúcu jeseň, „...ako peknú spomienku, nie ako náplň tohto večera.” Oči mala sčervenané, akoby sa jej chystali plakať.
„Prepáč, že nespĺňam predstavu tvojho romantického večera, vlastne už rána,” zavrčal znechutene Vlado, vstal z lavičky, otrepal si džíny od zopár vlhkých listov a nahnevane sa na ňu pozrel, „druhý krát sa aspoň nehraj na kurvu!” dodal kráčajúc od nej preč naspäť k ďalekému svetlu pri stene kaštieľa. Z plačúcej Deny sa stala len silueta, ktorú nakoniec pohltila noc.
Vladimír Kupna prešiel okolo kaštieľa a vydal sa k bráne vedúcej von z areálu. Po ceste nižšie smerom k Bralčovi postávali v skupinkách ľudia a zo stredu medzi nimi sa z pravidla dvíhal cigaretový dym presycujúci prostredie svojím neznesiteľným páchnutím. Aj keď Vlado nefajčil vždy, niekedy mu cigareta padla dobre. Teraz bol ten pravý moment. Šiel teda k najbližšej skupinke. Zhodou okolností tam bol aj Rišo s Deninou priateľkou. Obaja vyfukovali dym.
„Zdar, máš ešte jednu pre mňa?” spýtal sa Vlado rozladene s už natiahnutou rukou. Rišo nič nevravel, zašmátral vo vrecku svojej
detske mikiny a natiahol ruku s krabičkou Marlboriek priamo k nemu.
Keď už bola cigareta v ústach, Richard mu šťukol zapaľovačom a o chvíľu sa už aj do Vladových pľúc vnášal ten dusivý pocit, na ktorý si po druhom tiahnutí už nespomenul. Vydýchol dym, hlavu upieral na hviezdnaté nebo severnej pologule a klopkal botaskami o chodník.
„Čo si taký nervózny?” Rišo oklepal popol svojej cigarety a mrkol na kamaráta.
„To Dena,” odvetil a premiestnil zrak smerom k zemi.
„Kde si ju nechal?” opáčila sa jej spoločníčka trochu ofenzívne.
„Je v parku v kaštieli a plače. A môže si za to sama,” nahnevane odvrkol Vlado. Nemal chuť sa naťahovať ešte aj s tou druhou, dokonca nevedel ani jej meno.
“Čo si jej spravil?” obviňujúco sa ho pýtala.
“Ja nič. Proste sa hrala na to, že chce niečo, čo nechcela!” vyprskol na ňu Vlado.
Vyrazila po chodníku ku kaštieľu, pričom si dala záležať na tom aby doňho sotila ramenom. Prekvapila ho, zapotácal sa a vypadla mu cigareta. Pristála v mláčke vytvorenej po včerajšom daždi.
„Choď si po svoju kurvu priateľku!” stupídne za ňou Vlado takmer hneď po nadobudnutí rovnováhy zajačal. Rišo ho chytil za plece a pevne držal. Všimol si aký je roztrasený.
„Upokoj sa, kamarát. Preháňaš to. Všetko trochu preháňaš. Bol to fajn kus,” povedal mu a hľadel na jej vzďaľujúci sa chrbát, „a zaslúžil si si to. Neviem, čo sa stalo ale Táňa ti nič nespravila. Jednoducho mala starosť o svoju sestru. Došli tu na dovolenku až z Trenčína.”
„Ja viem,” trhol sebou Vlado aby sa vymanil z jeho zovretia. Či už bolo priateľské či nepriateľské, s výsledkom poslednej polhodiny syčal nespokojnosťou.
„Idem domov. Na dnešok mám dosť,” hovoril stále nepríjemne akoby v ňom alkohol ešte len začínal vrieť, rozhorúčený takmer detinskou hádkou.
„Nemám ťa odprevadiť?” spýtal sa ho Rišo tónom najlepšieho kamaráta, nie spoločníka na diskotéke. Vlado mu teda venoval aspoň polovičný úsmev.
„Nie, nie, ďakujem, ale... nie. Mám chuť niečo rozbiť. Alebo zaliezť pod perinu.”
„O to nejde,” začal Rišo, „ale nikdy nevieš, čo ti Bralov podloží pod nohy. Ako vtedy na školskom plese.”
„Náš drahý Bralov si môžem strčiť do riti. Idem domov,” odvetil podráždene a pozrel naňho, „sám.”
„Oukej, tak sa vidíme zajtra... alebo, skrátka mi brnkni,” po vystrúhaní gesta telefonátu mu podal ruku. Vlado ju prijal viac menej neochotne a hneď ju pustil. Zvrtol sa na nohe a pobral sa cestou popri plotu areálu kaštieľa hore Bralovom – malomestom pod pohorím Bralisko, ktorého skaly sa v prichádzajúcom rannom šere začali črtať v diaľke na východe.
Kráčal roztržito hlavnou ulicou, prešiel popri kostole, skupinke bytoviek a starších domoch, ktoré by sa dali zaradiť do kultúrneho dedičstva mesta. Spoločnosť mu robil len šum rieky tečúcej v kamennom koryte na ľavej strane hneď za cestou. Po kilometri došiel na parkovisko nákupného strediska. Okrem novej pizzerie – Zobudeného Billa – tu bol aj supermarket a miestna policajná stanica. Kupna kráčal ďalej hlavnou ulicou zatáčajúcou trochu doľava. Začali pribúdať rôzne odbočky a až po ďalšom kilometri mal človek pocit, že je v malomeste. Tam býval Vlado. Vošiel cez bráničku k sedemnásťročnému no peknému žltému domu. Nervózne prehľadával vrecká v snahe nájsť kľúče. Keď ich konečne vylovil, stál akurát pred vchodovými dverami. Vložil kľúč dovnútra a otočil ním.
Zvrtol sa lebo si uvedomil, že sa mu voľačo nezdá a je otvorená brána. Na príjazdovej ceste stál jeho Wolksvagen Golf. Nepamätal si, že by ho vyťahoval. Jedine že by bol jeho otec niečo vybavovať v noci a nechcelo sa mu ho odkladať do garáže. Bol miestnym súkromným lekárom a niekedy si takto musel odskočiť.
Každopádne by napriek piatim vodkám Vlado odprisahal, že keď vchádzal cez bráničku, nebol si istý či pre
auto bola alebo nebola otvorená brána. Šum v mozgu mu odrazu neprekážal v kryštalickom vnímaní diania okolo neho.
Zišiel k autu, skúsil ho otvoriť. Bolo zamknuté. Vydýchol si. Takže otec musel v noci niečo robiť a zrejme nezavrel bránu. Už sa zľakol, že sa deje niečo zvláštne. V Bralove by to nebolo mimoriadne ale stále je lepšie nebyť u toho.
Toto mesto je najhlbšou dierou v riti aká existuje, povedal mu raz otec. Hovoril to vtipne no v istom zmysle bola za úsmevom skrytá pravda. Ako v niektorých čiernych vtipoch. Človek sa zasmeje ale len pre to, aby odohnal myšlienku na možné uskutočnenie znázornených situácií v jeho vlastnom živote...
Odrazu sa stalo niečo, čo Vlado nezažil už dávno. Cítil ľútosť nad ustavičným klamaním svojej priateľky... s koľkými dievčatami sa už vylízal za jej chrbtom? Možno je to len alkoholom. Keď sa vyspí, nebude mu na tom záležať. Sebaklam a neúprimnosť ho trápili skutočne len výnimočne. A ani to nie je zrejme správne pomenovanie. Boli to len masky strachu z toho, že sa dozvie o jeho mnohých chybách.
Vykročil naspäť k dverám keď v tom pri jeho dome zastalo policajné auto. Uprel naň pohľad a tváril sa, že sa nič nedeje. Však... prečo by sa aj malo? Nič nespravil. Možno tam stoja len náhodou aby dávali pozor na mladých vracajúcich sa z diskotéky. Jeden z policajtov však vystúpil a zamieril priamo k nemu. Namieril naňho baterkou. Vlado si rukou clonil oči a žmúril na prichádzajúceho.
Bol to Viktor Padlo, policajt z mesta a známy. Nikdy s ním síce nemal nejaký bližší vzťah ale ani neboli nepriateľmi.
„Zdravím, Viktor,” pozdravil Vlado čo najtriezvejším hlasom aký dokázal vyprodukovať, „čo ty tu takto ráno?”
„Mám službu. A zároveň ťa musím odviesť na stanicu.”
Aj keď bolo od vodky Vladovi teplo a policajta vnímal zastrene, mal pocit, že zmeravel do morku kostí. „Prečo?” zajachtal nepríjemne prekvapený.
„Si podozrivý z vraždy Denisy Cýbristej. Našla ju jej sestra Táňa pred asi tri štvrte hodinou v lese. Mala podrezané hrdlo, údajne si bol posledným, kto ju videl nažive. Logicky o tom zrejme budeš vedieť viac, nie?” fízel sa nehral na kamaráta. Síce mu tykal ale jeho hlas bol plný odporu. Vlado mal len smutný výraz v tvári a čoraz viac sa triasol, čiastočne kvôli alkoholu v krvi a čiastočne kvôli tomu, čo sa dozvedel.
„Ja som to nespravil. Nezabil som ju,” znelo to úprimne, hoci automaticky... a aj vystrašene. Poriadne vystrašene.
„To vraví každý keď ho zatýkajú. Preto máme výsluchy a súdnictvo,” ešte chladnejšie vravel Viktor odopínajúc putá od opasku. Odomkol ich a natiahol k Vladovi: „Vlož tam ruky. A nesnaž sa o niečo múdre. Len si priťažíš.”
Problém bol v tom, že Vlado netušil, čo je múdre v takejto situácii. Spomenul si len na to, čo mu pripomenul Rišo tesne pred ich rozlúčkou. Bol príliš pripitý a nahnevaný aby sa hneď rozpamätal na svoju skúsenosť s Bralovom zo školského plesu pred dvoma rokmi keď sa rozhneval s priateľkou Laurou a nechal ju sedieť na starej nepoužívanej železničnej zastávke. Stála neďaleko sály ďaleko na južnom konci mesta a bola ideálnym miestom nielen pre sprejerov ale aj pre bozkávajúce sa páriky. Keď sa s ňou vtedy rozprával, videl ju posledný raz nažive a podobne ako s Denisou sa poškriepili... Už si ani nepamätal na čom, vedel len, že na druhý deň ju našli pred zavaleným železničným tunelom (kvôli zrúteniu sa postavila nová železnica vedúca stredom mesta). Hruď mala prerazenú kusom železa. Našťastie ju niekto videl ešte po Vladovom odchode. Preukázal sa aj fakt, že nikto z návštevníkov plesu ju nemal šancu zabiť. Koniec koncov, kto by bol schopný tak morbídnej vraždy? Rišo to spomínal vždy keď sa Vlado naštval pre dievča.
Tento raz tu však nebolo nič, čo by Vlada zachránilo od podozrenia ba od obvinenia. To vedomie sprevádzal strach ale bola tu aj úľava. Vedel presne na čom je a aké sú fakty. Zostal ale stupňujúci sa des z toho, že sa niečo také zopakovalo. Nie žeby boli morbídne vraždy v Bralove nezvyklosťou, ale najhoršie bolo, že človek nevedel nič o tom, kto za nimi stojí. Až na očividné výnimky neexistoval žiaden vinník v nijakom prípade podobnej vraždy na opustenom mieste. Bolo to doslova ako keby niekde v tieňoch číhal zvláštny zabijak čakajúci na svoju príležitosť. S Rišom si sčasti pre pokoj duše hovorili, že vrahom je samotné mestečko Bralov.
Teraz mu pripadalo neskutočné vedieť, že je v novej vražde zamočený tak hlboko, že sa z toho nemá šancu dostať ak niečo rukolapné nenájde. Bolo mu z toho tak zle až ho rozbolel žalúdok a dostavila sa bolesť hlavy. Ako ale musel uznať, súviselo to aj s vodkami prevaľujúcimi sa mu v bruchu. Čím viac nad tým rozmýšľal, tým väčšia úzkosť v ňom narastala.
„Tie ruky,“ pripomenul mu Viktor a potriasol putami. Vlado sa rozhodol, čo spraví.
„Počkaj, Viktor. Zamknem ešte dom a dvere v predsieni, môžeš sa dívať ak mi neveríš,” stále to hovoril slabým tónom s prímesou smútku. Vedel, že sa nachádza v situácii kedy nerozmýšľa správne. Je jedno či má mozog viac prečistený, bál sa svojho činu ako diabol kríža. Akosi v ňom ale videl istú formu záchranného majáka.
„Tak dobre,” prikývol opatrne policajt a nasledoval Vlada k dverám. Predsieň nebola zamknutá, ani sa nikdy nezamykala. V skrinke viselo to, čo hľadal – kľúč od Golfa zaparkovaného na príjazde. Zamkol predsieň kľúčom, ktorý visel v dverách a keď ho pokladal do skrinky premýšľajúc nad tým, že rodičia budú ráno vymknutí, zovrel do hrste nenápadne kľúč od auta.
Vycúval z vchodových dverí a zamkol ich. V kútiku oka sledoval Viktora stojaceho na ľavom boku. Teraz alebo nikdy...
„Hej,“ ozval sa k nemu a šmaril mu do tváre kľúče. Viktor pustil putá. Ako zaštrngotali na chodníku, bol Vlado už pri aute a sadal dovnútra. Policajt bol stále ohúrený. Jeho kolega sediaci v aute bol v pozícii kedy nič nevidel, čo bola ďalšia výhoda. Vladimír štartoval auto a pohýnal sa dopredu. Viktor sa mu snažil otvoriť dvere ale Vlado prudko pridal na plyn, zaradil rýchlosť a prudko vytočil z dvora smerom k Bralčovi. Alkohol narobil škodu keď zadným nárazníkom udrel do kraja brány. Myklo ním až sa udrel čelom do volantu. Nič ho však nezastavilo. Vrazil nohou do plynu a zaradzoval vyššiu a vyššiu rýchlosť.
Pouličné svetlá tvorili priamu žiarivú líniu a známky vychádzajúceho slnka vpaľovali lúče do jeho vystrašených očí, do ktorých mu stekala krv z čela. Mal pocit, že sa povracia a srdce mu trieskalo hrôzou. Nejako sa ovládol ale napriek tomu tu zostával problém s riadením... keď sa blížil k Bralčovi, cez cestu prechádzalo viacero ľudí, zdalo sa mu, že sú ich davy. Pôvodne dva pruhy sa stali štyrmi. Na spomalenie bolo neskoro.
Mal túžbu stočiť volant do priekopy, vyhnúť sa ľuďom, ktorí zdá sa, nemizli. Ovládol sa... kdesi v diaľke cítil, že musí ísť ďalej ak chce prežiť. Jednoducho je nutné pokračovať v jeho rannej jazde.
S malou nádejou dupol na plyn ešte viac a veril, že nik už na ceste nie je. Nedokázal veriť svojmu zraku... rovnako ako nedokázal veriť tomu, čo robí. V hĺbke duše ale vedel, že v Bralove je to každému jedno.
Preletel cestou a smeroval von z mestečka. Červené slnko, ktoré vykuklo z východného horizontu mu pražilo na krv tečúcu z hlavy no bolo mu to všetko jedno.
Dráha mimo Bralova bola viac menej prázdna. Sám neveril, že sa mu na nej podarilo udržať viac menej dobre. Občas mal síce namále alebo zišiel dvomi kolesami z cesty ale šťastie stálo na jeho strane.
Najhoršie na jeho výlete bolo, že sám si dobre uvedomoval, že je čas ešte zastaviť, odstaviť auto a vyjsť z neho von, však za sebou v diaľke videl policajnú Fabiu s rozsvietenou húkačkou. Ale naopak pridal... a smial sa. Nebol to smiech spôsobený alkoholom. Bol to smiech radosti, smiech slobody.
Pridával ešte viac. Keď už frčal sto tridsiatkou a mal pocit, že okolitý svet je len pastelovou krajinou na ktorú sa leje voda, prestával pridávať a čakal kedy sa pred ním objaví to, na čo čaká. Za pár minút to prišlo. Vjazd na diaľnicu. Ani za milión by ale Vlado nevedel povedať či pôjde o diaľnicu nového života alebo blízkej smrti. S plným vedomím sa totiž vydal do protismeru.
Opäť pridal na plyn. Diaľnica tu nebola dlhá... bol to len úsek vedúci do blízkeho mesta. Dohromady mal niečo okolo dekády kilometrov. Avšak aj keby sa jednalo len o prašivú míľu, stále hrala rolu Vladova rýchlosť a alkohol v krvi. Ako to ale tesne pred piatou ráno býva, cesty sú skrátka využívané riedko. Vlado bol za to šťastný a upaľoval v protismere... bol to jeho sen. Možno preto lebo vždy sa tak chcel zbaviť strachu jeho prijatím. Postaviť sa mu čelom a nedostať rezervnú šancu na záchranu. Odvahu získal až teraz keď prišiel najväčší problém doteraz.
Keď sa blížil kamión s drevom, začal naňho kamionista trúbiť. Jeho hromový klaksón sa mu chystal decibelmi explodovať uši a navyše bol v smere kamiónu. Stočil to do druhého pruhu, jemne narazil bokom do zvodidiel a pokračoval v ceste bez zásadnej zmeny rýchlosti. Mal pocit, že cíti každý úd a hoci mal pocit, že vidí hovno, cítil sa nažive viac ako kedykoľvek predtým.
Sám netušil ako to zvládol... ale došiel do cieľa hoci ho pár krát už mala smrť na muške. Musel dokonca preraziť tie smiešne policajné zábrany, ktoré mu postavili na výjazde z diaľnice.
Keď zastavil pri benzínovej pumpe za diaľnicou, suverénne vystúpil, nadýchol sa čerstvého vzduchu, prešiel k tráve a vyvracal sa do nej. Spravilo mu to lepšie, hoci zápach zvratkov nepatril k jeho obľúbeným vôňam. Počúvajúc približujúce sa sirény vkročil do obchodu. Ignoroval pohľady predajcov na jeho zakrvavenú hlavu a namieril si to k toaletám. Dôstojne sa umyl a keď sa vrátil von, už ho čakala hotová kavaléria strážcov zákona.
Usmial sa. Jazdu s čertom o závod dovŕšil prvý a pominul aj hnev aj ľútosť. A hlavne STRACH. Ten hrozný strach, ktorý s ním dlhé roky stváral zlé veci.
„Zostaňte kde ste! Zatýkame vás za podozrenie z vraždy a jazdu pod vplyvom alkoholu!“
„Dobre, tak už som váš,“ rozosmial sa, „lebo nikdy som sa necítil voľnejší.“
PRIHLÁS SA
1 